Sestry svojím zápalom na poli apoštolátu vedeli nadchnúť mladé dievčatá pre povolanie k rehoľnému životu. V roku 1924 sa do rehoľnej formácie prihlásilo osem dievčat. vďaka pribúdajúcemu dorastu a po jeho dôkladnej formácii bolo možné ísť na nové pôsobiská. Provinciálna predstavená sr. Ildefonza mohla postupne otvoriť 14 nových komunít.
Predstavené videli, že popri bohatej apoštolskej činnosti je potrebné mať aj vlastný provinciálny dom. Od roku 1930 ním bol ťažko vystavaný dom v Nových Zámkoch. Napriek veľkým ťažkostiam, Boh odmeňoval dôveru sestier stále väčším počtom kandidátok na rehoľný život.
Na svetovej scéne sa chýlilo k 2. svetovej vojne a v roku 1938 po tzv. Viedenskej arbitráži nastala zmena hraníc Slovenska. Južné pohraničie Slovenska pripadlo Maďarsku a ním aj Nové Zámky, preto sa provinciálny dom presunul do Spišskej Novej Vsi. Za provinciálnu predstavenú bola vymenovaná sr. Oktávia Majzonová a tento úrad zastávala dlhých 25 rokov.
Kontakt provinciálnej predstavenej s najvyššími predstavenými v Maďarsku bol v čase menovania do úradu z politických dôvodov úplne znemožnený. Preto sr. Oktávia požiadala Rím o schválenie Regionalátu. Stala sa tak regionálnou predstavenou.
V čase druhej svetovej vojny nastala pre sestry v nemocniciach veľmi ťažká situácia. Boli nútené ostať
v nemocniciach. Sestry učiteľky ošetrovali ranených vojakov v provizórnych nemocniciach, ktoré boli v budovách škôl. V roku 1945 sa cirkevné školy poštátnili a nastupujúca komunistická moc dávala sestrám učiteľkám prekladacie dekréty do miest, kde nemali svoje komunity. Keďže boli viazané spoločným životom, preloženia jednoducho neprijímali. Niektoré sestry ostali bez práce a bez akéhokoľvek príjmu. Pevne však dôverovali v Božiu prozreteľnosť.
V roku 1949 štátna moc jednoducho zhabala všetky sľubne sa rozvíjajúce rehoľné výchovné ústavy. Po tomto kroku začali komunisti v jeseni o to smelšie pripravovať systematickú likvidáciu všetkých rehôľ v celom Československu. Sestry učiteľky dostali v júni 1950 prepúšťacie dekréty. Postupne boli sestry deportované a sústredené vo fabrikách. Staršie sestry boli sústredené v kláštoroch, ktoré boli od roku 1952 pomenované ako charitné domovy. Aj keď podľa ľudských predstáv mal rehoľný život prestať existovať, Boh, ktorý jediný môže dať dar a milosť povolania, jednoducho povolával a ten, kto ju v sebe spoznal, nevedel ostať voči nemu ľahostajný. Odmenou za prácu v továrňach bol od roku 1958 Ústav sociální péče na Velehrade. S podlomeným zdravím tu prišla aj sr. Oktávia, ktorá v roku 1963 zomrela. Úrad regionálnej predstavenej prevzala sr. Leonóra Pintérová.
Do roku 1969 bolo v platnosti dovolenie o zriadení Regionalátu na našom území z roku 1943 schválené Kongregáciou pre rehoľníkov v Ríme. Po udalostiach „Pražskej jari“ a určitom politickom uvoľnení v roku 1969 Regionálna rada požiadala o znovupričlenenie Regionalátu ku Generalátu.
V roku 1975 zomrela sr. Leonóra a generálna predstavená vymenovala novú provinciálnu predstavenú našej provincie – sr. Claudiu Brajerovú a novým sídlom provincie sa stalo Vrícko. Boh aj v čase normalizácie povolával do našej kongregácie mladé dievčatá, i keď úradné prijímanie nových členiek nebolo možné. Rehoľný dorast sa formoval tajne. V priebehu takmer dvadsiatich rokov (1969 – 1989), v čase prenasledovania a útlaku, vstúpilo do našej kongregácie 129 kandidátok.
Dňa 17. novembra 1989 sa oslabený komunistický režim začal rúcať. Tajní rehoľníci v celej vlasti neváhali a hneď koncom roka 1989 sa verejne hlásili k svojej reholi. Veľkú radosť a úžas prežívali mnohí rodičia a spolupracovníci tajne formovaných rehoľníkov, rehoľných sestier a kňazov, ktorí väčšinou o ničom nevedeli. Začal sa život v rodiacej sa slobode a začala sa písať aj nová kapitola dejín našej provincie. Provinciálnemu vedeniu pripadla úloha rozosielania sestier na nové miesta určenia. Všetky rehole žiadali o navrátenie budov svojich kláštorov, aj keď mnohé budovy boli v dezolátnom stave. Oprava domu v Spišskej Novej Vsi trvala niekoľko rokov, ale všetci mali radosť z návratu sestier.
(Zdroj: V službách Vykupiteľa)
V roku 1991 bola menovaná do úradu provinciálnej predstavenej sr. Patrícia Čopňáková, v roku 1994 sr. Emanuela Mindová. Historickým dňom možno nazvať 1. september 1994, keď sa vedenie provincie mohlo oficiálne vrátiť do pôvodného sídla provincie v Spišskej Novej Vsi, aby odtiaľ riadilo činnosť svojich sestier roztrúsených vo vlasti a za jej hranicami. Provinciálny dom je to až do dnešných čias. V rokoch 2006 – 2012 provinciu viedla sr. Školastika Štutiková, po jej úradnom období ňou je sr. Dária Motyková. V provinciálnom dome je zriadený aj noviciát.
Dnes má Slovenská provincia 16 komunít na Slovensku.
