Založenie kongregácie
Kongregáciu sestier Božského Vykupiteľa založila 28. augusta 1849 Alžbeta Eppinger, Matka Alfonza Mária, v kúpeľnom meste Niederbronn, v Alsasku, vo východnom Francúzsku. Zakladateľka žila od svojho detstva v hlbokom spojení s Bohom. Matka Alfonza Mária cítila celým svojim bytím, že je prijatá Bohom a ním milovaná so všetkými ľuďmi. Bola hlboko preniknutá tajomstvom vykúpenia. Vedená Duchom Svätým sa cítila byť povolaná spolu so svojimi sestrami čeliť núdzi svojej doby a mnohorakými službami pomáhať ľuďom, zvlášť chudobným a chorým. Chcela všetkým ľuďom darovať nádej a nechať ich zakúsiť vykupiteľskú Božiu lásku. Ustarostená o spásu celého ľudstva usilovala sa spolu so svojimi sestrami v Ježišovom Duchu ošetrovať chorých v ich domovoch, podporovať chudobných, starať sa o deti, opatrovať ich a vyučovať, bezmocným byť na pomoci a prijať tých, o ktorých sa nikto nestará. To všetko robila v duchu slov Svätého Písma:
„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40)
1849 – súčasnosť
Vždy viac pribúdalo sestier do spoločenstiev, čím sa kongregácia šírila. O sestrách sa rozšíril dobrý chýr a záujem. Tak prosili biskupi zakladateľku o sestry pre Würzburg, Viedeň a Šoproň. Pod vplyvom doby a miestnych pomerov sa vyvinuli viaceré kongregácie, ktoré žijú spiritualitu Matky Alfonzy Márie. Naše rehoľné spoločenstvo je od roku 1867 samostatnou kongregáciou, s materským domom v Šoproni, v diecéze Györ, Maďarsko. Kvôli politickej situácii v Maďarsku je od roku 1955 sídlo generálneho vedenia v Ríme. Duchovné spojenie a vzťahy medzi sestrami spoločenstiev, ktoré vznikli zo založenia v Niederbronne, jestvujú ešte dnes a nanovo sa prehlbujú.
Priebeh vývoja našej Kongregácie
Biskup z Györ (Raab), Ján Šimor, spoznal Niederbronnské sestry, pôsobiace od roku 1857 aj vo Viedni, cez kardinála Rauschera. V roku 1863 prosil o sestry pre mesto Šoproň (Ödenburg). Dňa 19. mája 1863 prišli štyri sestry do Šoprone, kde bývali v biskupskom dome. Sr. Basilissa Gürtler bola prvou predstavenou. Úlohou sestier bola starostlivosť o opustených chorých a detí a výchova sirôt.
V máji 1865 navštívila matka Alfonza Márie svoje sestry v Šoproni, čo pre všetkých znamenalo veľkú radosť, pretože prvé pôsobiace sestry v Maďarsku si robili noviciát ešte pri matke Alfonze Márii v Niederbronne. Priestor pre tak veľký počet sirôt znova nezodpovedal. Sestry získali dňa 31. 5. 1866 dom za hradbami, ktorý zostal až do roku 1950 materským domom kongregácie. Dekrétom z 13. júna 1867 biskup Šimor vyhlásil šporonský dom za nezávislý a postavil ho pod vlastnú jurisdikciu. Týmto sa začína samostatný vývoj kongregácie.
V roku 1871 malo spoločenstvo v Šoproni 26 sestier. Sestry ošetrovali chorých v ich domoch, starali sa o deti, zvlášť sa venovali výchove sirôt. Zavedením povinnej školskej dochádzky v Rakúsko-Uhorskej monarchii (1868) začali sestry s vyučovaním chudobných detí v školách, predovšetkým na dedinách.
Za prvú generálnu predstavenú kongregácie bola zvolená v roku 1874 sr. Evergilla Gossi. Počas jej úradu bolo založených prvých osem rehoľných domov. V roku 1885 bola zvolená za generálnu predstavenú sr. Stanislaa Steinmayer. V jej úradnom období do roku 1921 sa kongregácia viditeľne rozvíjala. Za jej úradného obdobia bolo založených 43 rehoľných domov. V rokoch 1886-1887 bol postavený materský kostol a bol rozšírený materský dom.
Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie mala kongregácia rehoľné domy v štyroch rôznych štátoch a od roku 1912 začali sestry pôsobiť aj v Spojených štátoch amerických.
V čase prvej svetovej vojny boli vo viacerých školách vojnové lazarety a v materskom dome bola zriadená nemocnica Červeného kríža, kde bolo ošetrených veľa zranených vojakov.
Zriadenie provincií
Pre nové štátne hranice po prvej svetovej vojne bolo nevyhnutné zriadiť provincie. Sr. Bonaventúra Maurer bola zvolená v roku 1921 za novú generálnu predstavenú, ktorá zostala v úrade do roku 1939. Pripravovala zriadenie provincií a usilovala sa o ďalší rozvoj kongregácie.
V roku 1924 potvrdila Kongregácia pre rehoľníkov v Ríme zriadenie nasledujúcich provincií:
– Maďarská provincia s materským domom v Šoproni/Ödenburg, generalát;
– Rakúska provincia s provinciálnym domom v Eisenstadte;
– Slovenská provincia s provinciálnym domom v Nových Zámkoch;
– Americká provincia s provinciálnym domom v Elizabeth, Pennsylvania.
V Juhoslávii mala kongregácia 2 domy s 30 sestrami. Tieto boli neskôr zrušené.
V roku 1925 mala kongregácia 4 provincie, 622 sestier, 73 noviciek a 62 rehoľných domov.
(Zdroj: Generalát SDR, Zastavenia na ceste)
Slovenská provincia
Sestry svojím zápalom na poli apoštolátu vedeli nadchnúť mladé dievčatá pre povolanie k rehoľnému životu. V roku 1924 sa do rehoľnej formácie prihlásilo osem dievčat. vďaka pribúdajúcemu dorastu a po jeho dôkladnej formácii bolo možné ísť na nové pôsobiská. Provinciálna predstavená sr. Ildefonza mohla postupne otvoriť 14 nových komunít.
Predstavené videli, že popri bohatej apoštolskej činnosti je potrebné mať aj vlastný provinciálny dom. Od roku 1930 ním bol ťažko vystavaný dom v Nových Zámkoch. Napriek veľkým ťažkostiam, Boh odmeňoval dôveru sestier stále väčším počtom kandidátok na rehoľný život.
Na svetovej scéne sa chýlilo k 2. svetovej vojne a v roku 1938 po tzv. Viedenskej arbitráži nastala zmena hraníc Slovenska. Južné pohraničie Slovenska pripadlo Maďarsku a ním aj Nové Zámky, preto sa provinciálny dom presunul do Spišskej Novej Vsi. Za provinciálnu predstavenú bola vymenovaná sr. Oktávia Majzonová a tento úrad zastávala dlhých 25 rokov.
Kontakt provinciálnej predstavenej s najvyššími predstavenými v Maďarsku bol v čase menovania do úradu z politických dôvodov úplne znemožnený. Preto sr. Oktávia požiadala Rím o schválenie Regionalátu. Stala sa tak regionálnou predstavenou.
V čase druhej svetovej vojny nastala pre sestry v nemocniciach veľmi ťažká situácia. Boli nútené ostať v nemocniciach. Sestry učiteľky ošetrovali ranených vojakov v provizórnych nemocniciach, ktoré boli v budovách škôl. V roku 1945 sa cirkevné školy poštátnili a nastupujúca komunistická moc dávala sestrám učiteľkám prekladacie dekréty do miest, kde nemali svoje komunity. Keďže boli viazané spoločným životom, preloženia jednoducho neprijímali. Niektoré sestry ostali bez práce a bez akéhokoľvek príjmu. Pevne však dôverovali v Božiu prozreteľnosť.
V roku 1949 štátna moc jednoducho zhabala všetky sľubne sa rozvíjajúce rehoľné výchovné ústavy. Po tomto kroku začali komunisti v jeseni o to smelšie pripravovať systematickú likvidáciu všetkých rehôľ v celom Československu. Sestry učiteľky dostali v júni 1950 prepúšťacie dekréty. Postupne boli sestry deportované a sústredené vo fabrikách. Staršie sestry boli sústredené v kláštoroch, ktoré boli od roku 1952 pomenované ako charitné domovy. Aj keď podľa ľudských predstáv mal rehoľný život prestať existovať, Boh, ktorý jediný môže dať dar a milosť povolania, jednoducho povolával a ten, kto ju v sebe spoznal, nevedel ostať voči nemu ľahostajný.
Odmenou za prácu v továrňach bol od roku 1958 Ústav sociální péče na Velehrade. S podlomeným zdravím tu prišla aj sr. Oktávia, ktorá v roku 1963 zomrela. Úrad regionálnej predstavenej prevzala sr. Leonóra Pintérová.
Do roku 1969 bolo v platnosti dovolenie o zriadení Regionalátu na našom území z roku 1943 schválené Kongregáciou pre rehoľníkov v Ríme. Po udalostiach „Pražskej jari“ a určitom politickom uvoľnení v roku 1969 Regionálna rada požiadala o znovupričlenenie Regionalátu ku Generalátu.
V roku 1975 zomrela sr. Leonóra a generálna predstavená vymenovala novú provinciálnu predstavenú našej provincie – sr. Claudiu Brajerovú a novým sídlom provincie sa stalo Vrícko. Boh aj v čase normalizácie povolával do našej kongregácie mladé dievčatá, i keď úradné prijímanie nových členiek nebolo možné. Rehoľný dorast sa formoval tajne. V priebehu takmer dvadsiatich rokov (1969 – 1989), v čase prenasledovania a útlaku, vstúpilo do našej kongregácie 129 kandidátok.
Dňa 17. novembra 1989 sa oslabený komunistický režim začal rúcať. Tajní rehoľníci v celej vlasti neváhali a hneď koncom roka 1989 sa verejne hlásili k svojej reholi. Veľkú radosť a úžas prežívali mnohí rodičia a spolupracovníci tajne formovaných rehoľníkov, rehoľných sestier a kňazov, ktorí väčšinou o ničom nevedeli.
Začal sa život v rodiacej sa slobode a začala sa písať aj nová kapitola dejín našej provincie. Provinciálnemu vedeniu pripadla úloha rozosielania sestier na nové miesta určenia. Všetky rehole žiadali o navrátenie budov svojich kláštorov, aj keď mnohé budovy boli v dezolátnom stave. Oprava domu v Spišskej Novej Vsi trvala niekoľko rokov, ale všetci mali radosť z návratu sestier.
(Zdroj: V službách Vykupiteľa)
V roku 1991 bola menovaná do úradu provinciálnej predstavenej sr. Patrícia Čopňáková, v roku 1994 sr. Emanuela Mindová. Historickým dňom možno nazvať 1. september 1994, keď sa vedenie provincie mohlo oficiálne vrátiť do pôvodného sídla provincie v Spišskej Novej Vsi, aby odtiaľ riadilo činnosť svojich sestier roztrúsených vo vlasti a za jej hranicami. Provinciálny dom je to až do dnešných čias. V rokoch 2006 – 2012 provinciu viedla sr. Školastika Štutíková, po jej úradnom období ňou je sr. Dária Motyková. V provinciálnom dome je zriadený aj noviciát.
Dnes má Slovenská provincia 16 komunít na Slovensku.
Historický kalendár
• 9. 9. 1814 – v Niederbronne sa narodila Alžbeta Eppingerová
• 28. 8. 1849 – Alžbeta Eppingerová – Matka Alfonza Mária zakladá kongregáciu
• 15. 5. 1863 – príchod prvých sestier do Šoprone
• 13. 6. 1867 – osamostatnenie Šoprone
• 1875 – príchod prvých sestier na územie dnešného Slovenska do Nových Zámkov
• 16. 2. 1924 – vytvorenie provincií; sídlo Československej provincie je v Nových Zámkoch
• 16. 8. 1927 – príchod sestier do Spišskej Novej Vsi
• 1938 – v dôsledku posunu hraníc medzi Československom a Maďarskom sa novým sídlom provincie stáva Spišská Nová Ves
• 2. 6. 1940 – schválenie Konštitúcií v Ríme
• 29. 8. 1950 – násilné prerušenie činnosti sestier v školách a začiatok koncentrácie v sústreďovacích táboroch pod dohľadom komunistickej štátnej bezpečnosti
• 1969 – po uvoľnení politického napätia boli po dlhých rokoch oficiálne prijaté prvé postulantky
• 1970 – začiatok „normalizačného procesu“, po ktorom boli do kongregácie prijímané nové postulantky iba tajne
• 1989 – politická situácia umožňuje sestrám znovu sa slobodne rozvíjať a apoštolsky pôsobiť
